V komunite malých začínajúcich spoločností panuje značný cynizmus, keď sa zvrtne reč na kultúru veľkých korporácií, kvalitu ich ľudí a manažmentu. Často počuť slová, ako napr.: „Tí ľudia sú iní ako my.“ „Chýba im nadšenie a kreativita.“ „Sú to alibisti, nevedia vziať na seba riziko, ide im len o teplé miestečka, kde na nich nefúka.“ Alebo: „Manažéri sa venujú viac vnútrofiremnému politikárčeniu ako reálnemu biznisu a zákazníkovi.“
Je však niečo, čo by si mohli malé začínajúce spoločnosti všimnúť na tom, ako robia biznis veľké korporácie? Ako je možné, že tieto kolosy, ktoré majú práve takýchto „iných“ ľudí na palube, sú schopné dominovať takmer každému odvetviu a vyberať z neho prevažnú väčšinu ziskov? Na aké potrebné zmeny vo svojom prístupe k biznisu by sa mali pripraviť, aby nasledovali úspech týchto kolosov (ktoré boli tiež niekedy iba malé a začínajúce spoločnosti) a nezapadli do zabudnutia ako 99 % podnikateľských pokusov?
Jednou z takýchto oblastí je zrejme aj štýl riadenia, ktorý sa musí prispôsobiť situácii, ktorá nevyhnutne prichádza po úvodnom úspechu, eufórii a raketovom nástupe na trh. Nový, revolučný produkt si už nadšenci kúpili a je potrebné predať ho aj tým, ktorí „ešte nevedia, že ho potrebujú“. Konkurencia sa už spamätala a zareagovala, na trhu existuje už alternatíva, ktorá bojuje o priazeň tých istých zákazníkov. Krivka predaja za začína splošťovať a je stále ťažšie dosiahnuť plánované objemy predaja. Akcionári sa začínajú pripomínať so svojimi očakávaniami týkajúcimi sa zisku. Ľudia začínajú byť unavení a atmosféra víťaza už nie je taká silná ako na začiatku…
Kormidelníkovi lode, ktorá pláva v takýchto vodách, sa hodia skúsenosti, ktoré sa získavajú práve v úspešných veľkých spoločnostiach. Podľa mňa patria medzi ne napr.
- držať sa stratégie, aj keď krátkodobé výsledky ešte nenasvedčujú, že sa veci vyvíjajú tým správnym smerom
- rozhodovať sa na základe faktov, nereagovať nepremyslene na aktuálne výkyvy trhu, fakty vyvážene doplniť o svoj cit a skúsenosti,
- motivovať tím, aj keď sa práve nedarí,
- byť schopný vytiahnuť z ľudí maximum – citlivo namiešať skepsu a motiváciu pri posudzovaní ich návrhov a riešení tak, aby dostali zo seba to najlepšie, ale zároveň aby nerezignovali,
- konať „politicky“, t. j., vedieť robiť správne kompromisy,
- vedieť, kedy je potrebné na ľudí pritlačiť, ale aj kde je hranica, za ktorú ísť neradno.
Malé spoločnosti sa stávajú veľkými tým, že úspešne zvládnu etapu „adolescencie“, keď po časoch mohutného rozvoja prichádza rad na dobudovanie pevných základov pre stavbu, ktorá musí dlhodobo odolávať nástrahám „zlého počasia“, možno aj „menším zemetraseniam“ a často aj úskaliam vlastnej zložitosti. Otázka teda nespočíva v tom, či sa ten najkvalitnejší ľudský kapitál nachádza v malých firmách alebo v korporáciách, ale skôr v tom, či sa v danej etape rozvoja na palube nachádzajú ľudia, ktorých vlastnosti a skúsenosti najlepšie zapadajú práve do tejto etapy.
Je teda fajn, že život nie je iba čiernobiely a že sa vždy nájde niekto, od koho sa môžeme niečo naučiť. Čo myslíte?